ZIMA VYHNANSTVA

             „Ja čierna som, no pekná jednako“ (1,5), hovorí nevesta. Čierna je farba noci, farba skúšky, vyhnanstva. Ak je duša vo tme, prejavuje sa to aj na jej tvári. Jób vo svojom nešťastí takisto povedal: „Moja pokožka tmavne.“ Čierna farba milej je však tiež obrazom jej hriechu. Je zaujímavé, že voči kráse ženícha v celej Piesni piesní nie je nijaká výhrada. Opäť to v čitateľovi vyvoláva predstavu, že ženíchom môže byť len sám Boh.

             „jak stany kedarské, jak plachty šiatrov šalmaských“ (1,5). Stany kedarské boli stanmi kočovných beduínov, tkané z vlny čiernych kôz. Stany Kedaru a podmienky nomádov na púšti pripomínajú pobyt Izraela vo vyhnanstve.
            Biele závoje Šalmahu sprítomňujú žiarivé farby závesov, ktoré zdobili interiér jeruzalemského chrámu v čase Šalamúnovho kráľovstva. (autor sa tu zámerne pohráva s podobnými slovami Šalmah a Šalamún) Taký je celý osud Izraela – nešťastná dcéra vyhnanstva a šťastná milovaná dcéra, národ skúšaný a zároveň slávny. Taký je život každého človeka – na tvári sa stretajú farby noci i farby dňa, farby smútku a radosti.
            Origenes vkladá do úst milej slová: „Som hriešna, ale stala som sa krásnou, lebo som prijala slovo, ktoré sa stalo telom.“ Podobnú interpretáciu nachádzame aj u svätého Amróza, ktorý vidí krásu duše skrze kúpeľ znovuzrodenia v krste. Svätý Bernard tento verš vykladá takto: „Kristus vzal na seba všetku čerň hriechu, vzdal sa všetkej svojej krásy, aby tak získal Cirkev bez vrásky a poškvrny ako obdivuhodnú nevestu.“

             „Povedz mi ty, ktorého z tej duše milujem, kde pásavaš, kde odpočívaš cez poludnie?“ (1,7) Je to vo Veľpiesni prvá a vlastne jediná otázka, ktorú kladie milá ženíchovi. Nie je to však najpodstatnejšia otázka, ktorú si kladie každý človek - otázka zmyslu života a pozemského putovania, ktorej odpoveď nachádza v hľadaní Boha?
            Milý, ktorý pasie stáda, je tu pastierom. V predchádzajúcom speve bol ženíchom a kráľom. Všetky tri tituly – pastiera, ženícha a kráľa si privlastňuje Boh v celom Písme a nakoniec si ich privlastní sám Ježiš.
            Čas poludnia je podľa Origena hodinou Boha, kedy rozptýli temnú noc viery a odhalí pred dušou všetky poklady múdrosti a poznania. Svätý Bernard však podotýka, že v pozemskom živote nikdy nedosiahneme žiaru poludnia v takej plnosti, v akej nám ju raz Boh zjaví vo večnosti.

            Po prvý raz o chvíľu budeme počuť hlas samotného ženícha. Odkiaľ prichádza? Aké budú jeho slová? V celej Veľpiesni vidíme ženícha prichádzať a znova strácať sa tak náhle a tajomne, ako to Ježiš často robí v evanjeliu i vo vzťahu k nám.

             „K paripám v kočoch faraónových ťa môžem prirovnať, priateľka moja.“ (1,9) Ostávame prekvapení. Vari nežnosť a ľúbeznosť milej neumožňovala ženíchovi vyjadriť lásku intímnejšie alebo aspoň ľudsky primeranejšie?  Veď sú to prvé slová, ktoré adresuje svojej neveste: „Prirovnávam ťa k svojej kobyle...“ Treba však vedieť, že orientálny púštny človek prirovnaním ku kobyle, na ktorej v púšti jazdievajú králi, vyjadruje krásu a pôvab. Tiež tu treba vidieť spojitosť nevesty Izraela s časom, kedy bola zapriahnutá do faraónových vozov a zotročená reťazami a jarmom. Izák de l´Etoile, čítajúc tieto riadky nadšene zvolal: „Všemohúci, Najvyšší, si vzal slabú a obyčajnú ženu a z tejto slúžky urobil kráľovnú!“

            Ozdoby milej „ozdobné retiazky a náhrdelníky koralové“ (1,10) možno preložiť tiež ako „obruče a chomút“, teda nástroje poroby. Zaujímavé, že samotné nástroje poroby môžu byť ozdobami. Rovnako však Boh aj z našich jaziev tvorí našu krásu! „Urobíme ti zlaté náhrdelníky“, nie „ja ti urobím...“ – celá Najsvätejšia Trojica sa zúčastňuje na tejto premene nevesty.

            Nevesta so svojím milým vôbec neprežíva taký vzťah muža a ženy, aký ustanovil Boh po páde človeka: „Hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou!“ Milý neprejavuje nijakú prevahu, nijakú nadvládu nad milou.

            „Vrecúškom myrhy je mi môj milý, odpočíva mi na prsiach.“ (1,13) Pred chvíľou to bol kráľ, teraz je to milý. Meno vyslovované s veľkým rešpektom nevesta rýchlo mení na priateľské oslovenie. Aj my v našich modlitbách často prechádzame od hlbokej adorácie k veľmi jednoduchej, takmer familiárnej reči. Sme pred Pánom, ktorému sa klaniame, a pred ženíchom, ktorého jednoducho milujeme.
            Myrha symbolizuje pôvab ženícha. Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach hovorí: „Šíril si sladkú vôňu a ja som ju vdychoval a túžil som po tebe.“ Svätý Bernard horkosť a vôňu myrhy spájal s utrpením Ježiša Krista. Vždy odmietal uctievanie Ježiša iba v jeho sláve. Hovorieval: „Celá moja veľká filozofia dnes spočíva v poznaní, že Ježiš je a bol ukrižovaný“.
             „Na mojich prsiach“ možno preložiť i „medzi mojimi prsiami“, čo sv. Augustín vykladá takto: „Boh je intímnejší ako to najintímnejšie vo mne“. Iný výklad hovorí: „keď milá umiestňuje „medzi mojimi prsiami“, myslí tiež na prítomnosť Boha uprostred svojho mesta Jeruzalema, medzi pahorkami Sionu, v Chráme, odkiaľ neustále vystupujú vône darov a obiet“.

            „Aká si krásna, priateľka moja...“ (1,15) Doslovnejšie by sa to dalo preložiť: „Hľa ty, ó, ty si krásna, priateľka moja!“ Takto je to akoby repríza zvolania lásky a obdivu Adama nad Evou, ktorá sa práve z neho zrodila. „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ Veľpieseň veľakrát opakuje vyznania obdivu a lásky. Aj Mozart sa rád opakuje. Krásne slová a témy si ucho žiada počúvať znova a znova.
            Ten, kto nepozná krásu Božieho Slova, hovorí: „Nemá podoby ani krásy, aby sme po ňom túžili (Iz 53,2). To ten, kto si Písmo zamiluje, s radosťou volá: „Aký si krásny, milý môj, aký si pôvabný!“ (1,16)“

            „Postieľka naša je samá zeleň!“ (1,16) Toto je zem nevesty, krásna Palestína, zem Izraela, na jar celá zelená plná farebných kvetov! Nevesta hovorí o postieľke s takou zarážajúcou jednoduchosťou, že to môže ospravedlniť a vysvetliť iba jej veľká láska. Ženích nenamieta, naopak dodáva: „Cédre sú trámami nášho paláca, doskami našich stien sú cyprusy.“ (1,17) Autor Veľpiesne má zjavne na mysli Chrám. Cédrové trámy a cyprusový obklad boli materiály, ktoré Šalamún objednal na stavbu jeruzalemského chrámu. Tu však v predĺženej línii jeruzalemského chrámu sa črtá Boží dom, kde sa stretne Boh s človekom, aby v ňom žil večne v zjednotení lásky. Ježiš, nový Šalamún, hovorí: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“. On daroval Cirkvi, svojej neveste dom, ktorý je pre ňu pripravený „od stvorenia sveta“.

            „Som lúčny kvietok na saronských rovinách, ľalia v údoliach“(2,1). Lúčny kvietok možno preložiť i konkrétnejšie – ako narcis, ktorý na jar vytvára nádherný zlatistý koberec na rovinách Izraela. Čo sa týka ľalií, nie je to ten druh bielej ľalie, na ktorý sme u nás zvyknutí. Vo Veľpiesni ide o červenú veternicu, anemonku, ktorá pokrýva vidiek a priehlbiny palestínskych údolí od februára do apríla. Taká je nevestina posteľ – postieľka skromná - ona určite nemôže ponúknuť milému cédrový palác obložený cyprusovými doskami. Iba holú zem. Ale je to nádherná krajina so zlatou a purpurovou prikrývkou, ktorú jej dal v deň stvorenia Kráľ, jej Ženích.

            A ženích ju za jej skromnosť odmieňa vyznaním: „Ako ľalia medzi tŕním je moja priateľka medzi dievčatami!“ (2,2) Akoby povedal: „Ani Šalamún v celej svojej kráse nebol oblečený tak ako ty!“(Mt6,29)

            „Vovádza ma do vínnej pivnice.“ (1,4) On ma vovádza. Tá, ktorá tak dlho chcela byť nezávislá, sa celkom odovzdala svojmu milému a necháva sa ním poslušne viesť. Tu pije z rozkoší a pôvabov Lásky, tacká sa a omdlieva. Veľa pije z čaše, ale nemá ešte dostatok síl, aby zniesla opojenie. „To sa stáva duši, ktorá pije zo svojho Boha,“ hovorí svätý Ján z Kríža, ktorý sám prenikol do stavu duše, ktorá sa príliš napila z čaše Lásky.

            „Som chorá od lásky“ (2,5) plače o chvíľu a vo svojom zmätku sa obracia na svojho milého – na toho, ktorý ju necháva blúzniť, ktorý ju zraňuje láskou. Teraz, keď okúsila jeho lásku, žiada, aby mohla ochutnať ešte viac z jeho ovocia a vypiť ešte viac z čaše opojenia. Jeden moslimský mystik k tomu dodáva: „Ten, ktorého choroba sa nazýva Ježiš, nemôže byť uzdravený.“ Podobne hovorí aj Origenes: „Kto zahorel láskou k Božiemu Slovu, kto bol jeho šípom zasiahnutý a zranený, ten po ňom vzdychá dňom i nocou v túžbe, nechce iné vidieť ani počuť, lebo je zranený láskou.“ A ďalej sa pýta: „Neboli takto zranení i emauzskí učeníci, ktorým zahorelo srdce, keď im Ježiš cestou otváral Písma?“
            A už o chvíľu ona, volajúca o pomoc, sa upokojí a zaspáva pri svojom milom. „Nezobúdzajte ani nerušte lásku, kým sa jej samej nezachce.“ (2,7) Boh vo svojom konaní nič nepredbieha, nerobí nič, čo by duša človeka nebola schopná zvládnuť.

(použitý zdroj: Blaise Arminjon: Veľpieseň)